82.000 SPRÁVNYCH KROKOV

//82.000 SPRÁVNYCH KROKOV

82.000 SPRÁVNYCH KROKOV

Sobota 22.00 hod.

Martin Urbaník: “Poď dnu, posaď sa a pospi si. Daj si hlavu na stôl už je po všetkom…”

Piatok 21:00 hod.

Piatok som si chcel vo firme ešte po práci pred odchodom na lanovku trocha oddýchnuť. Ale zas to bol deň Blbec, kedy som sa nezastavil až do podvečera. Vyberám z auta všetky veci čo som tam ráno nahádzal. Rozkladám ich na zem a rozdeľujem ich do jednotlivých krabičiek, aby som aspoň tušil, čo kde mám keď už budem unavený. Nervozitu je už celkom cítiť, už viem, že z oddychu nič nebude. Tak sa idem prejsť do Decathlonu. Dokupujem jednu šatku, krém na opaľovanie a bežecké okuliare s fotochromatickými sklami za 10 euro.

Následne vyrážam smerom Kamzík lanovka kam prichádzam už za tmy. Som tu prvý. Idem si pozrieť ako to vyzerá na štarte. Redbull stan, pod ktorým bude občerstvovačka, je nádherne nasvietený a žiari svojimi farbami do noci. Vedel som, že lanovka bude vyžiarená reflektormi na stĺpoch ale keď to zbadám na vlastné oči tak ostanem v nemom úžase a len tak sucho prehltnem. Tak toto bude fakt brutálne. V tichosti sa odpracem do auta a so zavretými očami počúvam hudbu. Však mám ešte dosť veľa času kým to celé vypukne.

Piatok 22:30 hod.

Registrácia je už v plnom prúde a tak sa postavím do rady. Dostávam svoj balíček a idem sa odfotiť podľa pokynom. Terasa reštaurácie a okolie občerstvovačky je plné nových ale aj známych tvári. Občas sa s niekým pozdravím a prehodím pár slov. Jedným okom stále sledujem časomieru, ktorá neúprosné odpočítava každú sekundu do polnoci, do štartu niečoho, o čom som iba počul a zažijem dnes prvý krát.

Piatok 23:59 hod.

Posledná sekunda odbila a svetelný had s viac ako 50-tich ľudí sa rozbieha do prvého kola dole lesom. Zisťujem, že trasa je ešte málinko iná ale je dostatočne značená.

Sobota 4:00 hod.

Bežím 8. kolečko a začína mi byť chladno. Nedostatok spánku za posledné obdobie si vyberá svoju daň. Tušil som, že to “spoločné” úvodné tempo s Braňom a Majom bolo príliš rýchle ale na druhej strane to s chalanmi v noci utekalo príjemne rýchlo.

Počas zimných, nočných tréningom som sa poučil, že únava a chlad nie je nič dobrého a dokáže kŕmiť tých zlých vnútorných démonov. Rozhodnem sa preto prezliecť. Vyzliekam si  úplne mokré tričko a obliekam rýchlo suché. Pociťujem ihneď nával tepla ale aj extrémnej únavy a to som len na začiatku. Keďže prichádza najchladnejšia časť noci a tak sa rozhodnem ju využiť na prvý oddych. Sadám si do auta a okolo krku a hlavy si omotávam mikinu. Privieram oči. Vravím si: “Pol hodinka a idem ďalej”.

Nedarí sa mi oddýchnuť, je mi zima od nôh. Zrazu sa ozve klopanie na okno s otázkou: “Ideš či ešte oddýchneš jedno kolo?” …kurnik vôbec som si neoddýchlo…Odpovedám do tmy: “ešte jedno kolo oddýchnem”. Zmotám sa do klbka ako taký pes a dúfam, že sa mi to teraz podarí.

Zrazu pociťujem tu známu vôňu kokosu, prichádza on, ten dobrý démon. Rozhovory s ním sú vždy jedinečné a dodajú mi silu pokračovať. Počujem aj hlasy mojich detí a zrazu chcem ísť za nimi domov. Opäť to klopanie na sklo…”Poď už svitá”. Rýchlo vyskakujem z auta a rozbieham sa do ďalšieho kola. Som späť v hre. Na obzore vidím žiaru vychádzajúceho slnka. Obloha je dokonalo sfarbená. Vyzerá ako ten ohník, ktorý nikdy nevyhasne a ihneď pociťujem jeho teplo vo svojom vnútri. V tichosti sa poďakujem za tento okamih.

Pondelok po behu

Ja: “Vieš čo ma mrzí? Ja vlastne neviem presne čo robí Hospic Plamienok”

Martin Urbaník: “…toto sú 3 piliere ich práce:

1) Kedže su mobilný detský hospic (zariadenie starajúce sa o zomierajúcich), chodia za svojimi klientmi detickami s lekarmi a pristrojmi. Navstevuju ich doma, kde sa citia najbezpecnejsie a travia posledny cas, ktory im ostava so svojou rodinou.

Maja Jasenkova ho zalozila, lebo ako onkologicku lekarku ju najviac deti v nemocnici prosili aby mohli ist domov za mamou, za surodencami.

2) poskytuju odborne sluzby (psychiater, psycholog) rodinam v case smutenia ked deti zomru. Vravia tomu, ze sprevadzaju smutenim.

3) sprevadzaju smutenim deti, ktorym umrel bud surodenec alebo iny blizky z rodiny”

Cítim ako mi oči zalievajú slzy a dochádza mi za čo som to vlastne naozaj behal.

Sobota 12:00 hod.

Niečo nie je v poriadku s pravým kolenom. Nedokážem, došlapnúť na ľavú nohu bez ostrej bolesti. Pozerám sa na miesto odkiaľ prichádza bolesť tesne po kolenom. Prepnem nohu a vidím hrču, ktorá tam nemá čo robiť. V duchu si vravím: “Posrané koleno, toto mi ešte chýbalo”. “Kurw..” precedím medzi zubami od bolesti. Prechádzam do pomalšieho kroku a dúfam, že to nejak rozchodím. Nerozchodil som. Zisťujem, že keď vytočím nohú na Chaplina tak to nepichá. Paličky začínajú dostávať nový obrovský zmysel pri každom mojom kroku nie len do kopca pod lanovkou ale aj po ceste dole, kde niektoré úseky sú pre kolená nepríjemné aj normálne a nie to ešte v tomto stave. Normálne sa teším na kopec pod lanovkou, keďže smerom hore ako tak viem chodiť. Zo 40 minút na kolečko sa stáva viac ako hodina.

Sobota 13:00 hod.

Všade je veľa ľudí a teplo. Dokončujem svoje 16. kolečko a musím si dať pauzičku na obed. Tajne dúfam, že koleno bude potom menej bolieť. Zbadám svoje deti Tamarku a Tobča, ktoré ku mne bežia a prišli sa povoziť na lanovku. Silno ich objímem. Tamarka ma ako vždy miesto pusy, oblizne ako psík. Už som si na to zvykol, že je tak trocha divná….ale čo už s ňou keď je moja. Tobčo sa ma pýta či som prvý. Snažím sa mu vysvetliť, že toto nie sú závody a aj keď by boli, sú tu oveľa lepší ultrabežci. V jeho očiach vidím sklamanie, ktoré sa mu potvrdilo keď ma videl z lanovky ako „iba“ kráčam a nebežím. „Tato prečo nebežíš, však ta takto všetci predbehnú?“….je ešte malý na to aby to pochopil a tak mu ukazujem ako sa moje meno sa po pípnutí čipu zobrazí na prvom mieste na obrazovke. Usmieva sa a aj ja som tiež šťastný.

Sobota 15:00 hod.

Môj obľúbený Flector na koleno vôbec nezabral. Za Majom prišla rodina a Majko uvažuje, že na dnešok má dosť. Prehodíme pár slov a Majo sa vracia späť so slovami: “Ešte pokračujem”. Bavíme sa o mojom kolene, ktoré je na tom zle. Majo mi ponúka od bolesti Aulin. Že vraj to šľape. Tak neváham a hádžem ho do sebe . Rozpajdávam si ďalšie kolečko. Asi po 15 minútach si uvedomím, že bolesť v kolene nie je už taká zlá a skúšam opäť troška pobehnúť. Aulin zabral. Neviem koľko času som si kúpil Aulinom ale som rozhodnutý využiť každú jednu sekundu. Môžem aj bežať a tak sa strácam sa v lese a užívam si každučký jeden krok.

Sobota 19:56 hod.

Opäť prišiel kamarát z detstva Riško Jonáš, že si dá so mnou pár posledných nočných koliečok. Pripája sa k nám aj jeho kamarátka Táňa, ktorá tiež má v pláne ako ja ešte 3 koliečka, aby si splnila svoj cieľ. Druhá noc je ale už úplne iná. Je plná pokory a každý z nás sa počas našej spoločnej cesty občas úplne odmlčí a uzatvára sa sám do seba so svojimi démonmi. Riško sa nás svojim vtipom snaží rozveseliť a aj sa mu to darí. Naše kroky už idú ale hrozne pomaly. Opäť sa dostávame pod ten kopec, ktorý sme už dnes vyšlapali 23 krát. Robím asi tie najmenšie a najpomalšie kroky. Ak by to bolo ešte o trocha pomalšie tak podľa mňa stojím na jednom mieste. Výšlap hore trvá už celú večnosť. Koleno sa opäť ozýva a musím urobiť ťažké rozhodnutie. Mám riskovať ďalej a urobiť ešte 2 kolečka alebo ukončiť to? Cieľ som splnil a viem, že o pár mesiacov má čaká to, na čo som doteraz trénoval a ešte aj natrénovať musím. Čaká ma 145km Štefanik. Únava, bolesť a racionálne zváženie rizík rozhoduje pre ukončenie mojej prvej ultraskúsenosti. Mám za sebou 24 kôl, 72 km a 4800 výškových metrov…čo je 82000 krokov. 82000 krokov pre zomierajúce deti a ich rodiny. Viem nie je to veľa. Je to len začiatok, ktorým som dnes začal ničom s čím nemienim len tak skončiť.

Čo sa stalo medzi týmto všetkým?

Tí čo ma poznáte alebo sledujete moju hybridnú tréningovú prípravu, ste asi čakali článok plný športových zážitkov. Dnes s odstupom pár dni ich môžem zhrnúť následovne:
– tréningy mi pomohli zvládnuť taký objem km, ktorý som nikdy v živote v tréningu nešiel, určite z mojej prípravy spracujem ucelený tréningový cyklus
– fyzicky som bol pripravený dostatočne, jedine čo som nemohol predpokladať bola reakcia kolena pri takomto objeme
– strava vyšla super, vôbec som nezjedol všetko čo som mal pripravené nakoľko občerstvovačka ponúkala tiež kopec dobrôt a tak som kombinoval s mojim jedlom. Neprejedal som sa, skôr menšie porcie a pravidelne. Amix ChiaMash ovsená kaša bola asi najlepšie jedlo, ktoré som si pripravil.
– žalúdok a môj problém s pálenie záhy som mal pod kontrolou. Pri prvom náznaku som preventívne použil Gaviscon Duo Efekt
– pitný režim pozostával z kombinácia vody a ionťáku AOne Staminax Electroyt a teplého čaju, moc som sa neprelieval a priebežne dopíjal po malých dúškoch.
– oblečenie som menil dokopy 3x
– keď som mal prestávku, tak samozrejme prvé postavenie sa a pár krokov bolo vždy troška bolestivé ale nič tragické
– vazelinu na stehná som dopĺňal jeden krát iba, mal som pocit, že cítim jemné štípanie už
– nové tenisky Inov-8 Talon 290 mi nespôsobili žiadne otlaky alebo iné komplikácie
– ani raz som nemal potrebu si pustiť hudbu
– regenerácia prebieha nad moje očakávania a už na druhý deň som relatívne fungoval normálne aj keď pociťujem určitú únavu

2018-04-19T23:57:25+00:00

Diskusia

Pridaj komentár ako prvý!

wpDiscuz